¹Hospodin sa zjavil Abrahámovi pri dubine Mamrého, keď za horúceho dňa sedel pri vchode do stanu. ²Tu pozdvihol oči, obzrel sa a videl troch mužov stáť pred sebou. Len čo ich zazrel, bežal im v ústrety od stanového vchodu, poklonil sa k zemi ³a povedal: Pane, ak som našiel milosť v tvojich očiach, neobíď svojho sluhu. ⁴Dám doniesť trochu vody, aby ste si umyli nohy; a odpočiňte si pod stromom. ⁵Ja však prinesiem kus chleba, aby ste sa občerstvili a potom pôjdete ďalej - veď práve preto ste odbočili k svojmu služobníkovi. ⁶Abrahám sa poponáhľal do stanu k Sáre a povedal: Chytro vezmi tri miery jemnej múky, zamies a narob posúchy. ⁷Potom Abrahám bežal k dobytku a vybral pekné mladé, dobré teľa, dal ho sluhovi a ten sa ponáhľal pripraviť ho. ⁸Potom vzal smotanu a mlieko i teľa, ktoré pripravil, a predložil im to. Kým jedli, stál pri nich pod stromom. ⁹Opýtali sa ho: Kde je tvoja žena Sára? On odpovedal: Tamhľa v stane. ¹⁰Nato hosť riekol: Určite sa vrátim k tebe o rok na jar a vtedy bude mať tvoja žena Sára syna. A Sára počúvala pri vchode do stanu, ktorý bol za ním. ¹¹Abrahám a Sára boli starí, v rokoch, a Sára bola už po prechode. ¹²I zasmiala sa Sára v sebe a pomyslela si: Keď som už uvädla, môžem mať ešte rozkoš? Aj môj pán je starý. ¹³Vtedy riekol Hospodin Abrahámovi: Prečo sa Sára smeje a myslí si: Či naozaj budem rodiť, keď som ostarela? ¹⁴Či je Hospodinovi niečo nemožné? V určený čas, o rok na jar, sa vrátim k tebe a vtedy Sára bude mať syna. ¹⁵Ale Sára zaprela slovami: Nesmiala som sa. Bála sa totiž. On však riekol: Nie! Veru si sa smiala!

¹⁶Nato sa mužovia odtiaľ pobrali a zamierili k Sodome. Abrahám išiel s nimi a vyprevadil ich. ¹⁷Tu si pomyslel Hospodin: Či zatajiť pred Abrahámom, čo urobím? ¹⁸Abrahám sa iste stane veľkým a mocným národom a požehnané budú v ňom všetky národy zeme. ¹⁹Lebo jeho som si vyhliadol, aby prikazoval svojim synom a svojmu domu zachovať po jeho smrti cestu Hospodinovu, konať spravodlivosť a právo, aby tak Hospodin splnil Abrahámovi, čo mu zasľúbil. ²⁰Tu riekol Hospodin: Pretože je veľká ponosa na Sodomu a Gomoru a ich hriech je veľmi ťažký, ²¹zostúpim a uvidím, či všetci konali tak, ako znie ponosa, ktorá došla ku mne. Ak nie, dozviem sa.

²²Nato sa mužovia pobrali odtiaľ a i šli do Sodomy; Abrahám však stál ešte pred Hospodinom. ²³I pristúpil Abrahám a povedal: Či zahubíš s bezbožným aj spravodlivého? ²⁴Možno bude v meste päťdesiat spravodlivých; či ich zahubíš a neodpustíš miestu pre päťdesiat spravodlivých, ktorí sú v ňom? ²⁵Vystríhaj sa konať tak, aby si s bezbožným usmrtil aj spravodlivých. Potom by spravodlivý pochodil ako bezbožný. Vystríhaj sa toho! Či by ten, čo súdi celú zem, nemal konať spravodlivo? ²⁶I riekol Hospodin: Ak v Sodome, v obvode mesta nájdem päťdesiat spravodlivých, odpustím kvôli nim celému tomu miestu. ²⁷Abrahám odpovedal: Hľa, odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom, i keď som len prach a popol. ²⁸Možno bude spravodlivých o päť menej ako päťdesiat; či pre tých piatich zahubíš celé mesto? I riekol: Nezahubím, ak tam nájdem štyridsaťpäť. ²⁹On mu však hovoril ďalej: Možno sa ich tam nájde štyridsať. I riekol: Kvôli štyridsiatim to neurobím. ³⁰A povedal: Nech môj Pán nevzbĺkne hnevom, ak budem ešte hovoriť: Možno sa ich tam nájde tridsať. On však na to riekol: Neurobím to, ak tam nájdem tridsiatich. ³¹Potom povedal: Hľa odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom. Možno sa ich tam nájde dvadsať. I riekol: Ani kvôli dvadsiatim nezahubím. ³²A hovoril ďalej: Nech môj Pán nevzbĺkne hnevom, ak budem ešte raz hovoriť: Možno sa ich tam nájde desať. A On riekol: Ani kvôli desiatim nezahubím. ³³Keď s Abrahámom dohovoril, Hospodin odišiel a Abrahám sa vrátil na miesto svojho pobytu.